Brusel - Pondelok

Mám tu prvý deň zo svojej cesty...

"Čaute" - pozdravil som sa kamošom na letisku ani som poriadne nevedel, ako som sa tam dostal.
Pani profesorka mi vysvetlila, že čo a ako a už som bol za check-inom. Rozlúčil som sa s rodičmi,
a prešiel kontrolou. Kontrola to bola prísna, veď čo ak mám so sebou skrutkovač???
Všetko prebehlo bez akýchkoľvek komplikácií. Hneď aj zaras som bol v lietadle, alebo skôr v lietadielku.
I keď bolo lietadlo malé, lietať vedelo, a tak som sa zrazu pozeral na Košice zo vzduchu. Celkom pekný pohľad. Pani, slečna, alebo teta letuška nám povedala, čo máme robiť keď bude zle. Hneď na to sa pustila do rozdávania jedla.
"Celkom, zaujímavá syntetická strava" okomentoval som krabičku so šunkou a syrom. V podstate sa to dalo jesť. Čaj bol tiež pitný, takže som bol spokojný. Keď sme boli všetci najedení, uvideli sme pod sebou Viedeň, našu prestupnú stanicu. Pristávanie bolo pre mňa trochu bolestivé, alebo skôr pre moje plomby.
Keď sme sa dali dokopy, začali sme hľadať metro. Našli sme ho, ale nikto z nás netušil, aký lístok by sme si mali kúpiť.
„Vy si kúpte senior a my half-price" - povedal Paľo a tak sme aj urobili. Hexe to však nedalo, a tak sme sa vyterigali na informácie a opýtali sa.
"Musíme si všetci kúpiť celý lístok" - povedal Paľo, lebo on jediný hovoril po nemecky a rozumel tete informátorke. Tak sme si dokúpili rozdiel ceny, a nastúpili do metra, ktoré malo namierené do centra. Pochodili sme centrum a zakotvili sme v parku Márie Terézie. Ako správny Slováci sme vytiahli rezne a chlieb a najedli sme sa.
Potom sme si urobili asi 200 fotiek pod sochou MT a vydali sme sa ďalej. Fotili sme si úplne všetko.
Boli sme skrátka ako Japonci. Keď nám už odpadávali nohy, nastúpili sme do mmetra spolu s Japonsku
huslistkou. Keď sme prešli kontrolami, a našli sme si gate odkiaľ pôjdeme do lietadla, sadli sme si a čakali.
Čakali sme dlho, asi hodinu a pól. "Už budeme nastupovať" niekto z nás zamrmlal. Ukázali sme svoje letenky
a nastúpili sme do busu, kt. nás odviezol k lietadlu. V lietadle som sedel vedľa Mati. Prehodili sme zopár slov
a bezpečnostý pas cez seba a užívali sme si pokjný let a makaróny so syrom. Asi po dvoch hodinách sme sa ocitli v trubici.
Nebojte sa, nebol to vysaváč, bola to trubica cez ktorú sa vystupuje z lietadla. Veľkosť Bruselského letiska ma zarazila.
Vôbec som netušil kam máme ísť a tak som len nasledoval skúsenejších členov výpravy.
"Musíme si ísť po batožinu" povedala naša pani profesorka a tak sme ju nasledovali. Všetko šlo samo, asi to bude tým,
že sme šli eskalátormi. Na konci týchto rovinkových eskalátorov nás čakala naša batožina a dalšie eskalátory.
Keď sme povozili, zbadali sme troch ľudí s ceduľkou JRS. Tý prišli po nás. "Hi, my name is Maťa, Miro, Zuzka, Paul, Agnesa"
popredstavovali sme sa išli sme za našimi novými priateľmi. Odviezli nás do našej ubytovne. Bola to storočná, úžasna budova,
kt.dýchala časmi, kedy ešte nikto z nás nebol na svete. Všetci sme mali vlastné izby a to nás veľmi potešilo.
"Hej, ja mám nejväčšiu izbu, Šejkpspírovskú." Ak nevieta ako taká izba vyzerá tak mi... napíšte pošlem Vám foto.
"Poďme na večeru" povedala Hexa príkazom a už sme kusali. Prišli sme do samoobslužnej kuchyne. Okrem nás tu
bolo zopár simatických jezuitov, zničených časom a misiamy v Afrike. Keď sme sa najedli, vydali sme sa obzrieť si mesto.
"Vždy si pozrieš poslednú stanicu v smere kam ideš, a farbu linky" a tak som mal za sebou aj rýchlokurz cestovanie metrom.
Pozreli sme Grote marct, Parc, Palace de Justice a mnohé iné pamitky Bruselu, ktorých meno si už nepamätám.
Nastúpili sme na metro a višlli sme neďaleko našej ubytovne. Celý kompex ST. Michel sme si obyšli dookola. Zabralo nám to asi pol hodiny,
kým sme našli dvere, do ktorých možeme vstúpiť. A tak sme unavení a zničení zaľahli a zaspali. To bol koniec, prvého krásneho, ale únavneho dňa.