Telefonát

Po dlhej dobe tu je ďalší nonsesn, ktorý sa skutočne stal.

Sedel som pri PC a zrazu zazvonil telefón. Dvihol som ho, veď to sa patrý a nejaká teta hovorí: „Magda???“
A ja na to že nie.
Ona odpovedá „ a kto Imro???“
Ja na to“ Nie tu je byt u orrim-a“ ///no len význam bol taký///
„Aha, ja volám Magdu Múdru, neviem ako ste sa dostali do mojeho telefónneho zoznamu“ ešte, že máte svoj osobný tel. zoznam teta :-)
„To musí byť omyl“ odpovedal som s nutkaním zložiť, ale nebudem hnusný a nechám ja nech sa ešte ospravedlní.
No teta ma zaskočila slovami: „A kde robíte???“
Ja na to „ Tak, rôzne“
Teta na to: „Nemáte pevné miesto čo???“ povedala so zármutkom v hlase. Pozrime, že koľká empatia.
Ja na to: „Nie, dovi...“

Kornel .... Aria mac55

No, nedávno sme spolu oslavovali 5 mesiacov, tak ho Vám ukážem. Toto je môj Korny a mám ho rád.

Duchovná obnova... Myself and Irene VII

 Jeden človek mi raz povedal, že všetky významné udalosti, ktoré ovplyvnia históriu sa opisujú s odstupom 50, alebo aj 100 rokov. ///Alba, to šetko Alba/// Ja idem písať o udalosti, ktorá sa stala asi pred 100 dňami. Bola to naša duchovná obnova. Pýtate sa čo to je? Netuším, my sme si z toho urobili normálny výlet, ale pšššššt, nikomu ani písmeno, ani slovo. Dosť bolo nudných úvodov, poďme k veci.
     Všetko to začalo vo štvrtok. „Mami, nesmiem zabudnúť ping-pongovú raketu“ pripomenul som v podstate sám sebe pri balení. Keď som si bol istý, že mám všetko, tak som si ľahol a snažil som sa zaspať. Očakávanie prvého „triedneho výletu“ na strednej škole bolo pre mňa vzrušujúce.
    „Konečne,“ povedal som si, dvíhajúc sa z postele na druhý deň ráno. „Konečne je piatok, deň kedy ideme na super skvelú obnovu“ ///pozn. určite som si to nepovedal, ale dobre to znie :D /// Horúčkovito som do seba nahádzal jedlo a trielil som na stanicu. Samozrejme s autom, nebudem predsa so sebou vliecť tašku plnú šiat a .... šiat. Ani som sa nenazdal a prišiel som vláčikom do Košíčiek. :D Cesta do školy ubehla rýchlo, lebo som nešiel sám, ale s kamošmi. Nie, nie je to diera v teórií. Skutočne som šiel do školy. Mal som päť hodín. To bolo jediná negatívum tohto dňa. Na poslednej hodine sme mali matematiku. Vtedy sme ju ešte mali celkom radi. No, nebudem Vám klamať, nikdy sme ju nemali radi, no po tejto hodine sme ju znenávideli ešte viac. Písali sme písomku a to naša profesorka matematiky mala s nami ísť na Duchovnú. Veď aj šla... Ale čo už, aj horšie veci sa dejú, no tieto dni na to neboli predurčené.
     „No poďte.“ povedala Miška a my, sme šli ku nej domov. Kto my? Irena, ja a ... zasa nebudem vysvetľovať podrobnosti, to odo mňa nechcite. Dali sme si u nej pizzu a šli sme naspäť do školy. Skrátka nachodili sme sa jak Mongoli. Pred školou sme mali zraz, a od školy sme už konečne išli na stanicu. Na stanici sme sa dali dokopy a naskočili sme do vlaku. Vlak, rýchlik, bol plný lebo bol piatok. Neviem čo za Mongola to vybavovalo, ale asi ja, no :) Cesta vlakom nebola ani dlhá, ani krátka.
Nebola tam žiadna matka.
A nestretol som tam ani svojho tatka.
     Po vlaku nasledoval preplnený bus, a keď sme konečne došli do dedinky Poráč, tak sme ešte pekný kus cesty šľapali peši. Daň za komfort... „Konečne sme tu.“ povedala nejaká osoba, ktorá je pre chod príbehu bezvýznamná. Ubytovali sme sa a boli sme happy, že sme namieste. Ako sme bývali? Nebudem individualista a začnem sebou, takže ja, ja, ja, jenom ja a Irena, Mišo, Braňo a Andy /// pozn. poradie účastníkov neurčuje prioritu vzťahou :D ///
     Obnova to bola vcelku dobrá, strava bola výborná, noci ... dlhé a dni... únavné.
Keď človek nespí, tak je unavený. Dôležitý poznatok.
     Na záver dodám len pre tých čo tam boli, že: „NEKLOPEME???“ a dobrú noc.

PS: Kofola je halucinogénna huba, ktorá sa podsúva obetiam vo forme tekutiny...

PS2: Bez ekologicky rozložiteľných plastov to neide...



  
To sme my, v Košiciach na stanici :D:D:D