Ďalší deň našeho pobytu začal celkom pokojne. Vyskočil som z postele o 7:25 a zazdalo sa mi,
že som mal vstať o hodinu skôr. Za päť minút som sa obliekol a vykukol som zu svojej izby.
Zbatal som tam svojich kolegov a upokojil som sa. Počkal som ešte chvýľku na oneskorencov a spolu sme sa vydali na raňajky. Vtedy mi bolo jasné, že som vstal správne.
Niečo rýchle sme zbodli a o pol hodinu sme sa už dohadovali čo budeme robiť.
Mali sme deň pre seba a tak sme sa dohodli, že si pôjdeme pozrieť mesto.
"Veď predsa nebudeme vysedávať doma. Na to máme celé prázdniny," povedala Hexa a ja som so súhlasom v očiach počúval jej plány. Hneď ako sme boli ako-tak dohodnutí, vybrali sme do izieb aby sme si pobrali všetky potrebné veci. Netrvalo to dlho už sme šli metrom na stanicu Parc. Vystúpili sme z metra
a šľapali sme pekný kus cesty ku galérií. "Tu majú najväčšiu kolekciu Rubensa na svete" povedala Hexa a všetci sme videli, že sa na neho teší. Trochu sme trápili s hľadaním vchodu, no podarilo sa.
"No, Rubens je v Tokiu." povedala Hexa. To sme sa dozvedeli až po tom, ako sme si kúpili lístky.
"Čo už aspoň sa pozrieme čo tu ešte majú." povedal som s nádejou, že upokojím Hexu.
Neupokojil som. I napriek tomu, že Rubens v galérií nebol, prežili sme tam dlhých päť hodín. Obrazy bolo celkom pekné a bolo ich dosť veľa. Neviem si predstaviť, čo by sme tam robili, keby tam bol Rubens. "Teraz sadneme opäť do metra a pôjdeme k Mini Europe." A tak sme aj urobili.
Pýtate sa čo je to Mini Europe? Keby som mal internet na pätnástom kilometrov za hraničný priechod Letenie, tak by som Vám to hodil link. No internet tu nie je a tak budete aj Vy, moji milovaní čitatelia bez linku. Tak Vám toto miesto aspoň opíšem.
Je to taká plocha,
ktorá nie je plochá.
Sú tom rôzne pamiatky,
Poľské české pobratky.
Všetky sú však malé,
no neboli také stále.
Sú teraz aj Veľké,
také aké vidíte v telke.
V Mini Europe sú to len makety,
TGV-čka a aj nejakej rakety.
Skrátka a dobre sú to makety pamiatok členských krajín Európskej Únie. Celý ME máme nasnímaný na páske, resp na DVD. Tomu sa budem venovať v inom projekte. "Pani profesorka, keď to chcete všetko takto natáčať tak tu budete do zajtra. Viete koľko tu toho je???"
povedal paľo.
"Vy chcete ísť nakupovať?"
"No, áno. Nemôžeme sa rozdeliť a dať si zraz v St. Michael o siedmej???"
"No môžeme."
"Super. Tak ja so Zuzkou a s Maťou pôjdeme nakupovať, ok?"
"No zrejme nemôžeme namietať"
A tak bol Paľo spokojný, že vybavil s p. profesorkou čo chcel. Ja a p.p. sme pokračovali v recordingu ME. Zabralo nám to slušnú "chvíľku". Po tomto náročnom kameramanskom výkone, sme šli domov. Pozreli sme si ešte kostol, kt. bol súčasťou nášho komplexu a šli sme na večeru.
"No, som zvedavá, kedy prídu" povedala Hexa keď sme sadeli sami spolu s našimi potravinami. Vtom sa rozleteli dvere a v nich stáli naši nakupujúci.
"Stihli ste to" povedala Hexa a zahrnula ich informáciami a našom ďalšom pláne. Tým bol Omegang. Boli to slávnosti na počesť...
No nikto z nás nevedel čoho, nakoľko informačné letáky, kt. sme dostali boli len vo Francúzštine a Flámčine. Nič to nemenilo na fakte, že to bola pekná slávnosť. Videli sme kone, cechy a množstvo iných stredovekých atrakcií. Boli sme však len za ohradou, lebo vstupenka stála 30 eur.
"No poďme domov a poviete mi svoje prejavy na zajtra"
"So, thas all" zakončil Paľo naše prejavy. Ak sa Vám zdá, že som niečo preskočil, tak sme medzičasom došli do mojej Šejkspírovskej izby a začali sme bľabotať naše pripravené prejavy na zajtra. Po ťažkej menálnej práci sme sa dali sprchu a zaľahli sme do postele, veď zajtrašok je vždy ťažký, no ten, ktorý mal nasledovať, mal byť ešte ťažší.
27 novembra 2007
17 novembra 2007
Brusel - Pondelok
Mám tu prvý deň zo svojej cesty...
"Čaute" - pozdravil som sa kamošom na letisku ani som poriadne nevedel, ako som sa tam dostal.
Pani profesorka mi vysvetlila, že čo a ako a už som bol za check-inom. Rozlúčil som sa s rodičmi,
a prešiel kontrolou. Kontrola to bola prísna, veď čo ak mám so sebou skrutkovač???
Všetko prebehlo bez akýchkoľvek komplikácií. Hneď aj zaras som bol v lietadle, alebo skôr v lietadielku.
I keď bolo lietadlo malé, lietať vedelo, a tak som sa zrazu pozeral na Košice zo vzduchu. Celkom pekný pohľad. Pani, slečna, alebo teta letuška nám povedala, čo máme robiť keď bude zle. Hneď na to sa pustila do rozdávania jedla.
"Celkom, zaujímavá syntetická strava" okomentoval som krabičku so šunkou a syrom. V podstate sa to dalo jesť. Čaj bol tiež pitný, takže som bol spokojný. Keď sme boli všetci najedení, uvideli sme pod sebou Viedeň, našu prestupnú stanicu. Pristávanie bolo pre mňa trochu bolestivé, alebo skôr pre moje plomby.
Keď sme sa dali dokopy, začali sme hľadať metro. Našli sme ho, ale nikto z nás netušil, aký lístok by sme si mali kúpiť.
„Vy si kúpte senior a my half-price" - povedal Paľo a tak sme aj urobili. Hexe to však nedalo, a tak sme sa vyterigali na informácie a opýtali sa.
"Musíme si všetci kúpiť celý lístok" - povedal Paľo, lebo on jediný hovoril po nemecky a rozumel tete informátorke. Tak sme si dokúpili rozdiel ceny, a nastúpili do metra, ktoré malo namierené do centra. Pochodili sme centrum a zakotvili sme v parku Márie Terézie. Ako správny Slováci sme vytiahli rezne a chlieb a najedli sme sa.
Potom sme si urobili asi 200 fotiek pod sochou MT a vydali sme sa ďalej. Fotili sme si úplne všetko.
Boli sme skrátka ako Japonci. Keď nám už odpadávali nohy, nastúpili sme do mmetra spolu s Japonsku
huslistkou. Keď sme prešli kontrolami, a našli sme si gate odkiaľ pôjdeme do lietadla, sadli sme si a čakali.
Čakali sme dlho, asi hodinu a pól. "Už budeme nastupovať" niekto z nás zamrmlal. Ukázali sme svoje letenky
a nastúpili sme do busu, kt. nás odviezol k lietadlu. V lietadle som sedel vedľa Mati. Prehodili sme zopár slov
a bezpečnostý pas cez seba a užívali sme si pokjný let a makaróny so syrom. Asi po dvoch hodinách sme sa ocitli v trubici.
Nebojte sa, nebol to vysaváč, bola to trubica cez ktorú sa vystupuje z lietadla. Veľkosť Bruselského letiska ma zarazila.
Vôbec som netušil kam máme ísť a tak som len nasledoval skúsenejších členov výpravy.
"Musíme si ísť po batožinu" povedala naša pani profesorka a tak sme ju nasledovali. Všetko šlo samo, asi to bude tým,
že sme šli eskalátormi. Na konci týchto rovinkových eskalátorov nás čakala naša batožina a dalšie eskalátory.
Keď sme povozili, zbadali sme troch ľudí s ceduľkou JRS. Tý prišli po nás. "Hi, my name is Maťa, Miro, Zuzka, Paul, Agnesa"
popredstavovali sme sa išli sme za našimi novými priateľmi. Odviezli nás do našej ubytovne. Bola to storočná, úžasna budova,
kt.dýchala časmi, kedy ešte nikto z nás nebol na svete. Všetci sme mali vlastné izby a to nás veľmi potešilo.
"Hej, ja mám nejväčšiu izbu, Šejkpspírovskú." Ak nevieta ako taká izba vyzerá tak mi... napíšte pošlem Vám foto.
"Poďme na večeru" povedala Hexa príkazom a už sme kusali. Prišli sme do samoobslužnej kuchyne. Okrem nás tu
bolo zopár simatických jezuitov, zničených časom a misiamy v Afrike. Keď sme sa najedli, vydali sme sa obzrieť si mesto.
"Vždy si pozrieš poslednú stanicu v smere kam ideš, a farbu linky" a tak som mal za sebou aj rýchlokurz cestovanie metrom.
Pozreli sme Grote marct, Parc, Palace de Justice a mnohé iné pamitky Bruselu, ktorých meno si už nepamätám.
Nastúpili sme na metro a višlli sme neďaleko našej ubytovne. Celý kompex ST. Michel sme si obyšli dookola. Zabralo nám to asi pol hodiny,
kým sme našli dvere, do ktorých možeme vstúpiť. A tak sme unavení a zničení zaľahli a zaspali. To bol koniec, prvého krásneho, ale únavneho dňa.
"Čaute" - pozdravil som sa kamošom na letisku ani som poriadne nevedel, ako som sa tam dostal.
Pani profesorka mi vysvetlila, že čo a ako a už som bol za check-inom. Rozlúčil som sa s rodičmi,
a prešiel kontrolou. Kontrola to bola prísna, veď čo ak mám so sebou skrutkovač???
Všetko prebehlo bez akýchkoľvek komplikácií. Hneď aj zaras som bol v lietadle, alebo skôr v lietadielku.
I keď bolo lietadlo malé, lietať vedelo, a tak som sa zrazu pozeral na Košice zo vzduchu. Celkom pekný pohľad. Pani, slečna, alebo teta letuška nám povedala, čo máme robiť keď bude zle. Hneď na to sa pustila do rozdávania jedla.
"Celkom, zaujímavá syntetická strava" okomentoval som krabičku so šunkou a syrom. V podstate sa to dalo jesť. Čaj bol tiež pitný, takže som bol spokojný. Keď sme boli všetci najedení, uvideli sme pod sebou Viedeň, našu prestupnú stanicu. Pristávanie bolo pre mňa trochu bolestivé, alebo skôr pre moje plomby.
Keď sme sa dali dokopy, začali sme hľadať metro. Našli sme ho, ale nikto z nás netušil, aký lístok by sme si mali kúpiť.
„Vy si kúpte senior a my half-price" - povedal Paľo a tak sme aj urobili. Hexe to však nedalo, a tak sme sa vyterigali na informácie a opýtali sa.
"Musíme si všetci kúpiť celý lístok" - povedal Paľo, lebo on jediný hovoril po nemecky a rozumel tete informátorke. Tak sme si dokúpili rozdiel ceny, a nastúpili do metra, ktoré malo namierené do centra. Pochodili sme centrum a zakotvili sme v parku Márie Terézie. Ako správny Slováci sme vytiahli rezne a chlieb a najedli sme sa.
Potom sme si urobili asi 200 fotiek pod sochou MT a vydali sme sa ďalej. Fotili sme si úplne všetko.
Boli sme skrátka ako Japonci. Keď nám už odpadávali nohy, nastúpili sme do mmetra spolu s Japonsku
huslistkou. Keď sme prešli kontrolami, a našli sme si gate odkiaľ pôjdeme do lietadla, sadli sme si a čakali.
Čakali sme dlho, asi hodinu a pól. "Už budeme nastupovať" niekto z nás zamrmlal. Ukázali sme svoje letenky
a nastúpili sme do busu, kt. nás odviezol k lietadlu. V lietadle som sedel vedľa Mati. Prehodili sme zopár slov
a bezpečnostý pas cez seba a užívali sme si pokjný let a makaróny so syrom. Asi po dvoch hodinách sme sa ocitli v trubici.
Nebojte sa, nebol to vysaváč, bola to trubica cez ktorú sa vystupuje z lietadla. Veľkosť Bruselského letiska ma zarazila.
Vôbec som netušil kam máme ísť a tak som len nasledoval skúsenejších členov výpravy.
"Musíme si ísť po batožinu" povedala naša pani profesorka a tak sme ju nasledovali. Všetko šlo samo, asi to bude tým,
že sme šli eskalátormi. Na konci týchto rovinkových eskalátorov nás čakala naša batožina a dalšie eskalátory.
Keď sme povozili, zbadali sme troch ľudí s ceduľkou JRS. Tý prišli po nás. "Hi, my name is Maťa, Miro, Zuzka, Paul, Agnesa"
popredstavovali sme sa išli sme za našimi novými priateľmi. Odviezli nás do našej ubytovne. Bola to storočná, úžasna budova,
kt.dýchala časmi, kedy ešte nikto z nás nebol na svete. Všetci sme mali vlastné izby a to nás veľmi potešilo.
"Hej, ja mám nejväčšiu izbu, Šejkpspírovskú." Ak nevieta ako taká izba vyzerá tak mi... napíšte pošlem Vám foto.
"Poďme na večeru" povedala Hexa príkazom a už sme kusali. Prišli sme do samoobslužnej kuchyne. Okrem nás tu
bolo zopár simatických jezuitov, zničených časom a misiamy v Afrike. Keď sme sa najedli, vydali sme sa obzrieť si mesto.
"Vždy si pozrieš poslednú stanicu v smere kam ideš, a farbu linky" a tak som mal za sebou aj rýchlokurz cestovanie metrom.
Pozreli sme Grote marct, Parc, Palace de Justice a mnohé iné pamitky Bruselu, ktorých meno si už nepamätám.
Nastúpili sme na metro a višlli sme neďaleko našej ubytovne. Celý kompex ST. Michel sme si obyšli dookola. Zabralo nám to asi pol hodiny,
kým sme našli dvere, do ktorých možeme vstúpiť. A tak sme unavení a zničení zaľahli a zaspali. To bol koniec, prvého krásneho, ale únavneho dňa.
som s5
Po dosť dlhých prázdnach sa zavraciam na svoje stránky, lebo čo je dobré je dobré a v tom treba pokračovať. V skratke by som Vám povedal čo sa všetko udialo, ale tak sa mi nechce, že by ste neverili. Bol som v Brusely, a z toho už mám hotový článok, tak potom ho sem hodím, keď ho vyhrabem. Bol som aj v Londýne, kde ma zatkli policajti preto, lebo som si fotil auta na ulici :D Našťastie dopadlo všetko dobre a ešte na ulici sme sa v pokoji rozlúčili. Z Londýna možno niekedy dám nejaký súvislý text, ale do dôchodku ešte ďaleko, takže sa asi nedočkáte. Teraz by sme sa mali tešiť na Vianoce, sviatky lásky pokoja a komercie. Už to začína, na každom rohu budú svietiť svetlá a v každom obchodu budú tie najúžasnejšie darčeky. Človeku až plakať by sa chcelo, ak by sa nad tým, zamýšľal. A preto Vás vyzývam, NEPODPORUJTE KONZUM A KOMERCIU. Ďakujem :-)
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)